Výstup na Skalisko

    Tak ako pred každou túrou, aj teraz sme pozorne sledovali predpoveď počasia. Tá nám ešte začiatkom týždňa sľubovala chladnejšiu ale slnečnú sobotu. Ideálne počasie na turistiku. Ako sa však míňali dni a blížil sa víkend, ikonku slnka v mobilnej aplikácii nahradili oblaky a dážď. V piatok to vyvrcholilo. Horúca linka. „Ideme či nie?“, „Bude pršať!“, „Oplatí sa to?“, „Prečo neberieš telefón?“ a tak ďalej. Netrpezlivo sme sledovali všetky možné mobilné aplikácie ponúkajúce predpoveď počasia.

    Na moje prekvapenie sme sa nakoniec ráno pri Hoteli Zlatý Býk, našom obvyklom mieste, stretli až 16, všetci pevne rozhodnutí, že sa nepriazni počasia nepoddáme. Chvíľu sme sa dohadovali, ktorou trasou sa vydáme. Trasou A z Čučmy na Skalisko alebo trasou B z Úhornianskeho sedla na Skalisko. Len dvaja z našej skupiny túto túru už v minulosti absolvovali. Pre väčšinu to bolo nové miesto. Bolo rozhodnuté, vyrazíme z Úhornianskeho sedla. Turistická značka tu vedie po hrebeni. Trasa je dlhšia ale čaká nás menšie prevýšenie.

    Pri príchode do sedla nás privítal silný vietor a mierny dážď. Pohľady prezrádzali pochybnosti, ale nahlas nikto nič nepovedal. Po rýchlej príprave a spoločnej fotke pred smerovníkom sme sa vydali smerom na Skalisko. Sprevádzal nás vietor, občas dážď a neskôr sa pridala aj snehová prikrývka, ktorá miestami mohla mať 15 až 20 cm. Prekvapilo nás to. Aj takto sa s nami trochu oneskorene lúčila pani Zima.

    Pohybovali sme sa v skupinkách. Niektorí rýchlejšie, iní pomalšie. Každý svojím tempom. Výhľady sme nemali žiadne. Cestou tam sme stretli dvoch Čechov. Išli cestu SNP. Vyzerali premočení a premrznutí, mali obuté do nitky premočené plátenné tenisky. Neskôr, už cestou späť sme stretli ešte jednu rodinku s malým chlapcom, tiež išli cestu SNP. Ale viac nikoho. Veď kto by chodil na hory za takéhoto počasia :-)?

Asi po troch hodinách sme dorazili na Skalisko. Výhľady boli takmer nulové. Pár odvážlivcov sa vyštveralo na zľadovatenú skalu, kde fúkal tak silný vietor, že tam bolo ťažké sa udržať. Všetci (okrem jednej) sme sa tešili na oddych na chate Volovec. Teplo, sucho, boršč, pirohy, pivo alebo čaj a milá obsluha bolo práve to čo sme potrebovali.

    Po zaslúženom oddychu sme sa vydali na cestu späť. Malá skupinka sa rozhodla zísť do Čučmy, kde sme ich cestou autami do Rimavskej Soboty vyzdvihli. Ale väčšina išla rovnakou trasou, späť tam odkiaľ prišla. Kde tu prenikali lúče slnka a sneh sa rýchlo topil. Mraky sa začali trhať a kde tu sa nám ukázal výhľad na okolité kopce. Nespoznávali sme okolitú krajinu. „Tadiaľto sme dnes ráno išli?“, čudovali sme sa. Škoda toho počasia, musí to byť pekná hrebeňovka s krásnymi výhľadmi. Ale nevadí, aspoň vieme, že sa sem musíme jedného dňa vrátiť.

Peter Slovák