diaľkový pochod Muráň – Rimavská Sobota

    Prvotná myšlienka absolvovať diaľkový pochod Muráň – Rimavská Sobota vznikla pred štyrmi rokmi. Keďže sme nikdy predtým neprešli za jeden deň viac ako 50 kilometrov, zdala sa nám táto cesta ako výzva. Z tohto 54 kilometrového pochodu sa nakoniec vykľula pekná túra po našich blízkych kopcoch, plná zábavy. Zopakovali sme si ho teda aj ďalší rok, spolu už tri razy vždy približne na prelome mája. Tento rok sme ho prvý krát zaradili do kalendára KST čo sa hneď odzrkadlilo na počte účastníkov. Vyrazili sme trinásti a do cieľa sme došli štrnásti. Vzhľadom na počet účastníkov, sme museli nakoniec zabezpečiť aj jeden mikrobus.
    Štart z Muráňa sme mali naplánovaný na 5.00 hod., avšak to sa to trochu posunulo. Štartovacia fotka s účastníkmi pochodu na hlavnom námestí Muráňa vznikla o 15 minút neskôr. Naša trasa kopíruje časť cesty Márie Széchy, ktorá začína na  Muránskom hrade a končí vo Fiľakove, takže všade sme nasledovali červenú značku. Tradične prvú zastávku zvykneme mať nad Muránskou Lehotou, kde nás spravidla pozdravujú prvé slnečné lúče, vychádzajúc nad muránskymi kopcami. Potom nasleduje najstrmšia časť túry, sedlo Nemcová s krásnym výhľadom na muránsky hrad v pozadí s Kráľovou hoľou. Nasledujúcu časť cesty cez Tri chotáre, sedlo Korimovo sme absolvovali pod oblakmi, čo vzhľadom na teplo bolo príjemné, až kým nezačalo pred Trstím pršať. Na turistickej križovatke Trstie (s knihou výstupov) už výdatne pršalo, takže schovať sa pod terasou neďalekej chaty pod Trstím, prišlo vchod. Čakali sme približne hodinu, kým prestalo pršať a sme znovu vyrazili. Skratka späť na červenú značku bola zavalená čerstvou kalamitou. O tom že odhalené mokré kmene smrekov sú šmykľavé sa presvedčil aj náš bežec Gabo, ktorý sa v krátkych bežeckých trenírkach pošmykol a stehnom sa napichol na ostrý suchý konár. Vzniknutá hlboká rana, podľa niektorých bola vhodná na zašívanie. Rýchlo vzniknutá zdravotnícka čata sa rany rýchlo ujala a dopomohla zranenému dokončiť túru až do cieľa.
    Cestou dole z Trstia sa znovu rozsvietilo slnko. Pred Polomom už celkom pieklo, takže prišlo vhod doplnenie vody z prameňa. V strede dediny je studňa. Studňa bola nepoužiteľná, ale našťastie nám vypomohli stavební robotníci, ktorí nám zo svojich zásob poskytli 4 litre vody. Ďalšia občerstvovacia zastávka nás čakala v sedle Brezina, kde nás Evička z Hnúšte, privezená autom čakala s celou táckou šišiek, bandaskou vody a s inými dobrotami. Príjemnú prestávku nám dopĺňal ostrý súboj slovenských hokejistov so Švédmi, ktorý sme počúvali z autorádia šoféra. Za vyrovananý stav v riadnom hracom čase sme boli vďační a spokojne sme vyrázili ďalej. V sedle Prievady sme sa znovu skrýli pod strechou autobusovej zastávky, pred prehánkou, ktorá našťastie
netrvala dlho. V sedle Klinové nás čakalo malé prekvapenie v tvare zakopanej minerálky do zeme, s odkazom od Eda, ktorý sa nemohol zúčastniť akcie. Jediný obchod na celej trase ( v Horných Zahoranoch), ktorý je spravidla otvorený do 18.00, sme stihli len s odretými ušami. Milá obsluha nám však vyšla v ústrety, takže sme si mohli doplniť naše zásoby. Západ slnka nás zastihol na skalách Kamenného Janka. Zvyšnú časť cesty, cez Nižnú Pokoradz a popri záhradkách Tormáša sme absolvovali v tme, za svetla čeloviek. Prišli sme trochu oneskorene, na hlavnom námestí sme boli cca o 22.00. Tak ako za ostatné roky, aj teraz sa nám podarilo dokončiť spoločne celú trasu. Nikto sa nevzdal skôr, ani napriek zdravotným ťažkostiam. Absolvovali sme peknú túru, a dúfam že o rok si to znovu zopakujeme.
Szabó